Druhý aprílový deň je venovaný rozprávkovej knihe. A kde môže byť kníh viac ako v knižnici? Knihy pre veľkých i pre malých – v knižnici je dosť kníh pre všetkých. Stačí prísť, požičať si a príbeh sa môže začať. Vlastne vtedy, ak malý čitateľ knihu otvorí a nechá sa voviesť do krajiny fantázie.

Povedzme si však popravde, koľko naše deti čítajú? Kedysi bolo povinné čítanie príležitosťou k zoznamovaniu sa s knihami. I dnes máme povinné čítanie, len pani učiteľky to majú o čosi ťažšie. Láska ku knihám sa akosi vytratila. Prečo je tomu tak? Sú príčinou počítačové hry, alebo spracovanie klasických a moderných rozprávok do filmovej podobyna DVD? Ťažko povedať. Deti čítanie nefascinuje natoľko, aby siahali po knihe. Česť výnimkám.

Kedysi bola kniha súčasťou života. Dnes je len príležitosťou. No i tých príležitostí je akosi pomenej. Ako dieťa som si nevedela predstaviť Vianoce bez knihy. A do konca sviatkov bola kniha prečítaná. S radosťou a výborným pocitom. Dnes zväčša deti do kníh nútime. Ako im teda všepiť lásku k slovu, k materinskému jazyky, k literatúre? Kto číta, otvára si svet nových obzorov. Otvára nielen náruč slova, ale i hodnotu človeka. Kniha učí myslieť, počúvať, rozprávať. Rozširuje slovnú zásobu a posilňuje intelekt. Spríjemní deň, pobaví, poučí. Len sa pre ňu rozhodnúť.

Aby sa kniha stala spoločníkom detí, mala by mať svoje miesto i u rodičov. Ak sú deti malé, nie je nič krajšie ako rozprávky na dobrú noc. Mamičky zväčša čítajú najkrajšie. Ale i oteckovia vedia čítať pekne. A tiež staré mamy a každý, kto má rozprávky rád. Či sú to knižky s rozprávkami, riekankami, alebo pesničkami, vždy by mali mať miesto v detskej izbe. I pri tých najmenších, no i pri tých veľkých. Veď krásu detskej duši dávajú knihy. Preto neotáľajme, otvorme detskú knihu a oslávme deň rozprávkou. Sadni si ku mne na lávku, poviem Ti peknú rozprávku: „Kde bolo, tam bolo, bolo raz kráľovstvo detských knižiek a tie knižky neboli obyčajné, boli to knižky pre detské srdiečka...”

autor: Bibiána Želisková