31. októbra večer mohla „návšteva z podstvetia“ uškodiť úrode, na druhej strane však dovoľovala keltským kňazom, druidom, predpovedanie budúcnosti. Pre ľudí úplne závislých na plodoch zeme, boli tieto predpovede dôležitým zdrojom útechy v prichádzajúcom období zimy.

Počas osláv keltského nového roku sa ľudia obliekali do zvieracich masiek a pokúšali sa rôznymi spôsobmi predpovedať budúcnosť. Po skončení osláv rozložili v krbe nový oheň z dreva na veľkej hranici zapálenej druidmi, aby ich ochránil počas zimy.

Do roku 43 nášho letopočtu dobili Rimania väčšinu keltského územia a usadili sa tu na 400 rokov, počas ktorých začali splývať ketské náboženské zvyky s rímskymi dňami spomienok na zosnulých.

Prvým z týchto dní bola „Feralia“, deň zasvätený Jupiterovi a mocnostiam posvetia. Druhým „Paternalia“, kedy si Rimania pripomínali pamiatku zosnulých rodičov a prinášali im symbolické obete z vína a obilia. Posledným z rímských sviatkov, ktoré splynuli s oslavami keltského nového roka je „Pomona“, deň rímskej bohyne ovocných stromov, záhrad a sadov, ktorej vraj americké deti vďačia za jeden z halloweenskych zvykov – chytanie jabĺk ústami vo vedre alebo vani s vodou.

S príchodom kresťanstva sa i na keltskom území 1. november postupne stal sviatkom všetkých verných zosnulých. Prvýkrát sa tak stalo okolo roku 1048, keď podľa legendy pútnik vracajúci sa loďou zo Svätej zeme stroskotal na opustenom ostrove. Tu stretol pustovníka, ktorý mu prezradil, že v jeho jaskyni je priepasť, z ktorej sa neustále ozýva plač duší trápených v očistci. Z priepasti vraj začul aj ponosovanie diablov, že modlitby veriacich, obzvlášť mníchov z Clumy vyslobodzujú mnohé duše z očistca. Keď sa pútnik nakoniec šťastne vrátil domov, oznámil svoj zážitok opátovi z Clumy, odkiaľ sa každoročná spomienka na všetkých zosnulých rozšírila po celej západnej cirkvi.

autor: M. P.