Láska má rôzne formy vyjadrenia. Pre dieťa, ktoré sa narodí, je najpotrebnejšia fyzická prítomnosť matky. Napríklad v Japonsku, nie sú kočíky. Deti sú nosené na chrbte matiek. To malé dieťa potrebuje najviac: fyzickú prítomnosť svojej matky. A my, Európania, ktorí sme hrdí na veľké úspechy v osobnom i spoločenskom živote človeka, sme vynašli „chorobu sirôt“. Dieťa v jasliach plače za matkou. Dieťa potrebuje, zvlášť v tom najrannejšom období svojho života pocit bezpečnosti, oporu u matky, ktorá mu dala život. Hoci už od tých najmladších rokov aj také malé dieťa, keď začína svoje prvé objavy sveta, hľadá lásku mimo kruhu svojich rodičov. Lezúc po koberci stretá sa hlavičkou proti hlavičke s takým istým bábätkom ako je ono samo a pokúša sa nadviazať priateľstvo. Niekedy sa takéto stretnutia končia veľkým plačom, najmä ak ide o hračku, ktorú dieťa nedostalo a tak hľadá útočisko v maminom náručí.

Ako ubiehajú roky, prichádzajú čoraz intenzívnejšie výpravy kôli hľadaniu lásky. Ešte sa z nich dieťa vracia do objatia svojej mamy, najmä keď niekto zavrhol jeho priateľstvo, alebo sa sklamalo v nejakom človeku. Ale všetky tieto sklamania a rozčarovania nezadržia to neustále hľadanie priateľstva. A potom možno s obdivom pozerať ako také dve „žabčence“ chodia spolu celé hodiny a rozprávajú sa. O čom sa môžu toľko rozprávať –pýtajú sa prekvapení rodičia. Ale tešia sa, že ich dievčatko si našlo priateľku. Zahľadené jedna do druhej, plné obdivu, dohadujú sa, chcú sa jedna druhej podobať, chcú byť jedno.

Potom prichádza čas dorastania, hľadanie partnera navždy, na celý život. Obdobie lásky a manželstva. Obdobie najkrajšie, najbohatšie. Čas nadšenia druhým človekom, oddania sa mu celým sebou, obdobie zjednotenia telom i dušou. Budovanie spoločného domova.

Potom sa objaví plod manželskej lásky – dieťa. To je nová etapa lásky v manželskom živote. Láska k dieťaťu. Najprv k tomu malému, bezbrannému. Objavovanie seba v novom stvorení. Podoba v črtách, pohyboch, v spôsobe držania hlavy. Potom k tomu ako začína reagovať, formulovať prvé výrazy, prvé vety, zistenie, s akou radosťou ten malý človiečik prijíma to, čo sa učí. Láska k dieťaťu, napriek všetkým búrkam, ktoré budú vybuchovať na rodinnom nebi v období jeho osamostatňovania sa. Keď prvý raz uvoľní svoju rúčku z ruky otca a povie „ja sám /-a“. Keď potom urobí prvé vážne rozhodnutie podľa miery svojich piatich, či ôsmich rokov. Láska k dieťaťu, odvrhovaná v období dospievania a predsa trvajúca aj vtedy, veľmi intenzívne, ale v podzemí. Láska, ktorá sa čoraz viac bude preformatovávať v priateľstvo - jediné priateľstvo, kde istota jeho nenarušiteľnosti sa nedá porovnať so žiadnym iným ľudským priateľstvom.

Až príde staroba, obdobie, keď sa zdá, že krivka lásky zapadá do ničoty, fyzickej smrti predchádza smrť duševná, keď láska umiera. Obdobie, keď človek zistí, že už nie je schopný milovať, keď človek už vie, že ho nikto nemiluje, že nikto už na neho nepozerá s láskou - naopak s ľahostajnosťou a dokonca s ľútosťou, súcitom či odporom. Rozbrázdená tvár, preriednuté vlasy, staré zuby. Keď sám človek pozerajúc do zrkadla môže nanajvýš mať súcit sám so sebou. Ale práve vtedy sa môže stať zázrak. Keď sa náhle na kolená starého človeka vydriape vnuk a pozerajúc široko do tváre svojho dedka povie s veľkým dojatím: "Ľúbim ťa dedko." A vtedy láska, keď sa už zdalo, že všetky slnká zhasli, opäť zažiari. Cítiť ju, keď dedko vezme svojho vnuka na prechádzku a rozhovory na nekonečné témy nemajú konca. Vtedy kvitne láska dieťaťa k svojim starým rodičom a láska starých rodičov k svojim vnukom.

A v tomto nekonečnom kolobehu lásky nachádza sa človek ako najvyšší princíp lásky samotnej.

spracovala: Bibiána Želisková