Kde bolo tam bolo, žil raz istý sedliak so svojou ženou. K spokojnému životu im chýbali len deti, s ktorými by sa mohli hrať. Príležitostné opatrovanie detí susedov a známych im ich tento nedostatok nikdy celkom nevynahradilo.

V istý zimný večer napadlo toľko snehu, že aj ten najvyšší človek sa v ňom brodil po pás. Keď konečne prestalo snežiť a zubaté slniečko vylákalo deti na guľovačku, posadili sa starček so starenkou k oknu a sledovali ako sa deti hrajú. Deti si udupali veľkú snehovú hromadu na plošinu a potom sa pustili do stavby snehuliaka. Obaja starkí ich počínanie so zaujatím pozorovali. Náhle sa starčekovi rozjasnila tvár a opýtal sa svojej ženy: „Nepostavíme si svojho vlastného snehuliaka?“ „Prečo nie?“, odpovedala babička, ktorej detská hra veľmi zlepšila náladu. „Aspoň sa trochu rozptýlime. Ale nestavajme snehuliaka, postavme si Snehulienku. Bude akoby naša vlastná dcérka“ „Tak do toho“, zvolal dedko, vzal baranicu a vykročil s babičkou do záhrady. Obaja z celej sily vyrábali snehové gule a starostlivo z nich formovali drobné telíčko, rúčky aj nôžky. Z poslednej snehovej gule im pod rukami vznikla utešená dievčenská tvárička.

„Čože to robíte,“ zaujímal sa náhodný okoloidúci. „Vari nevidíte“, odsekol starček. „Staviame snehulienku“, hrdo prehlásila starenka. Práve dokončovali nos a bradu, dedko jemne vyhĺbil pár jamôk pre oči a naznačil ústočká. Sotva ich dokončil, tvár mu pohladil teplý vánok. „Vari som sa už dočista pomiatol alebo je táto Snehulienka čarovná” zľakol sa starček.

Snehulienka naklonila hlávku ako živá, pohla plieckami a zašúchala nôžkami navlas rovnako, ako jej rovesníci z mäsa a krvi. „Dedko, deduško”, nebesá nám konečne požehnali dieťatko!” zvolala babička. Vrúcne dievčatko objala a zasypala ju bozkami. Z dievčenskej postavičky opadali posledné zvyšky snehu ako škrupinka z vajíčka a stála pred svojimi rodičmi v celej svojej kráse.

„Ách, moja milovaná Snehulienka“, zvolala starenka a zaviedla ju do chatrče. Snehulienka pred očami svojich rodičov rástla a krásnela z hodiny na hodinu a zo dňa na deň. Starkí sa svojej dcérky nevedeli nabažiť. Ich chalúpka bola v každej chvíli plná detí, ktoré Snehulienku prostredníctvom hry učili spoznávať svet. Bola pre nich živou bábikou. Neustále jej vymýšľali nové šaty a učili ju spievať pesničky. Žiadne z detí netušilo, aká je Snehulienka bystrá a krásna. Všetko pozorovala, bola poslušná a veľmi rýchlo sa učila. Pokožku mala bielu ako sneh, oči modré ako nezábudky a dlhé plavé vlasy. Len líčka nemala červené ale zlatisté ako vlásky.

Tak plynula zima, pomaly odovzdávala žezlo jari a čoraz vyššie stúpajúce slnko pomaly zohrievalo zem. Lúky sa začali zelenať a vzduchom sa rozliehal spev škovránkov. Dievčatá z celej dediny sa zišli, aby spoločne tancovali na oslavu jari: „Jar, jar, jar, daj nám slnka, daj. Daj vetríčka i dáždička, chvíle, chvíle na tri míle, jar, jar, jar, daj nám slnka, daj!“ Snehulienka sa však držala bokom a počínanie svojich rovesníčok pozorovala oknom rodičovskej chatrče.

Jar vypila posledné snehové mláky spod kríkov, lúky zakvitli a vtáci v korunách stromov sa prebiehali v speve, ale Snehulienka sa čoraz viac stránila svojich rovesníkov a sedávala v kúte a chúlila sa v šere stromov. Pookriať dokázala len v blízkosti prameňa rieky či pri potôčku. Tak prišla Svätojánska noc - čas, keď sa dievčatá zo širokého okolia schádzali, aby vyniesli Morenu a celú noc pretancovali v lese. Na slávnosť chceli pozvať aj Snehulienku a tak sa spoločne vydali vypýtať ju od rodičov.
"Zabav sa s priateľkami, dcérka moja a vy dievčatá, dávajte na ňu pozor, veď viete, že je radosťou môjho života."
"Dáme dobrý pozor", ubezpečovali starkú dievčatá a so smiechom odbehli do lesa. Plietli tam vence z kvetov, zbierali voňavé bylinky a popritom spievali pesničky, veselé aj smutné. Keď padol súmrak, rozložili si na čistine vatru a postavili sa do radu, aby ju jedna po druhej preskočili. Snehulienka išla ako posledná. "Pozeraj sa, ako to robíme my a rob, čo robíme my", posmeľovali ju priateľky a za spoločného spevu začali preskakovať vatru.

Zrazu za sebou začuli vzdych a ston, ale na mieste odkiaľ zvuk vyšiel, nebolo nikoho. Dievčatá si pomysleli, že sa Snehulienka hrá na schovávačku a tak ju začali hľadať. Nazreli za každý strom a pod každý krík, ale Snehulienku nevedeli nájsť. Zdrvené prišli za starčekom a starenkou, aby im oznámili, že sa za Snehulienkou zľahla zem.

"Čo sa jej prihodilo?" pýtali sa zronení starkí. "Odvliekla ju lesná zver, uniesol ju dravý vták za šíre more?“.
„Neodvliekla ju lesná šelma, ani ju dravý vták neuniesol za more. Preskakovali sme vatru a stačil jemný závan tepla z plameňov, aby sa Snehulienka rozplynula v obláčiku hmly.

Tu sa naša rozprávka končí, ale jej poslucháči vôbec nemusia byť smutní, veď Snehulienka sa na zem vracia každý rok ako snehová vločka, aby prikryla krajinu, pomohla oddýchnuť si a zároveň pohladila naše oči na zimnej prechádzke.

spracoval: M. P.