Keď sa mladík nahol nad vodu, Sokrates ho chytil za hlavu a strčil mu ju do vody. Mladý muž bezmocne rozhadzoval rukami a snažil sa vymániť zo starcovho zovretia. Sokrates však držal pevne a nepustil.

Keď sa mladík začínal topiť, Sokrates ho vytiahol z vody a nechal ležať na brehu. Keď vykašľal vodu, rozčúlený sa osopil na starca: „Zbláznil si sa? O čo sa to snažíš, chceš ma utopiť?“
„Keď som ťa držal pod vodou, čo si si najviac prial?“ opýtal sa Sokrates.
„Chcel som dýchať, chcel som vzduch”, odpovedal mládenec.
„Milý priateľu, už nikdy neurob tú istú chybu a nemysli si, že múdrosť prichádza tak ľahko,“ povedal Sokrates. Ak zatúžiš tak túžobne po učení ako po vzduchu, príď za mnou“.

Milí rodičia, čo poviete na tento príbeh? Ja som v ňom našla súvislosť medzi rodičmi a deťmi. V akej miere? V miere veľkej snahy odovzdávať čosi zo svojej životnej múdrosti tým, ktorí nám boli zverení do výchovy, teda svojim deťom.

Nože si spomeňte, koľkokrát ste im, pravdaže s tým najlepším úmyslom povedali, aby sa vyvarovali chýb, ktoré ste urobili vy? Že máte už čosi za sebou, život vás dostatočne ostrieľal, preto by ste im s tým najlepším úmyslom odovzdali kúsok svojej životnej múdrosti, v snahe uchrániť ich. Ale pozor! Múdrosť sa získava skúsenosťami. Práve tie sú cestou, rovnako ako vedomosti, ktoré počas života získavame. Veď život sám osebe je procesom nepretržitého učenia. Nebuďme skúpy na skúsenosti. Doprajme ich svojim deťom. Majú naň plné právo. Na vlastné skúsenosti, na omyly, na chyby. A že sa popália? Nevadí. I to je súčasťou životného procesu.

autor: Bibiána Želisková