Pravdou je, že slávenie Vianoc nepatrí medzi prvokresťanské cirkevné sviatky. Ireneus ani Tertulián ich vo svojich zoznamoch sviatkov neuvádzajú, aj Origenes poznamenáva, že v Písmach svoje narodeniny oslavujú len pohania. Kresťanský apologéta Arnobius (+303) sa ešte za vlády rímskeho cisára Diklecíana vysmieva pohanskému zvyku oslavovať narodeniny bohov.

Prvý dôkaz o oslave Vianoc pochádza z Egypta okolo roku 200 n. l. od Klimenta z Alexandrie, ktorý si všíma, že niektorí teológovia „z roztopaše“ pripisujú Kristovi nie rok, ale konkrétny deň. Čas Adventu poprvýkrát stanovujú na 20 - 21. mája, iní 1. - 6. jánuára, prípadne na 29. marca - čas židovskej Veľkej noci, či 29. augusta - čas slávenia Sviatku stánkov. Klement tiež prvýkrát spomína 6. január ako deň, v ktorom si Kristovo zvestovanie a narodenie pripomínala sekta Basidilianov, kresťanských gnostikov.

Kresťania na Východe sa vždy prikláňali k názoru, že Ježišovo narodenie a krst si treba pripomínať 6. januára. Rímsky biskup Július I. (A.D. 337-352) prvýkrát argumentoval, že 25. december je skutočným dňom Kristovho narodenia. K jeho názoru sa postupne pridala aj vačšina východných cirkví. Cirkev na západe si naopak ponechala 6. január ako spomienku na Zjavenie Pána - Troch kráľov a 11. január ako deň Kristovho krstu v Jordáne na koniec vianočného liturgického obdobia.

Z určitosťou môžeme povedať, že pravidelné slávenie Vianoc 25. decembra bolo bežnou praxou za Jána Zlatoústeho, ktorý zomrel začiatkom 5. storočia nášho letopočtu. Vo svojich listoch upozorňuje na žiadosť Cyrila Jeruzalemského o spresnenie výročia Kristovho narodenia, alebo podľa jeho vlastných slov "Festorum omnium metropolis".

Obdobie jeho narodenia sa odvíja od zmienok v evanjeliách, podľa ktorých Ježiš z Nazaretu je o šesť mesiacov mladší ako Ján Krstiteľ, ako oznámil jeho otcovi Zachariášovi anjel pri službe v jeruzalemskom chráme. Biblický zaznam však neumožňuje určiť presný deň Ježišovho narodenia, hoci sa o to pokúšali viacerí teológovia a učenci.

Rímsky knaž Dionysius Exiguus v našich končinách známy aj ako Diviš Malý, je považovaný za autora výpočtov, ktoré tvoria základ „nášho letopočtu“ (Anno Domini) súčasného gregorianského kalendára. Pri týchto výpočtoch v prvej polovici 6 storočia n. l. však Dionisus nepoužil žiadnu overiteľnú historickú udalosť. Dátum Kristovho vtelenia stanovil na 25. marec roku 754 od založenia Ríma.

Hlavnou motiváciou pre vznik Anno Domini, bola skutočnosť, že sa zdalo nevhodné, aby letopočet “kresťanského sveta” niesol meno najväčšieho prenasledovateľa kresťanov. Nové počítanie rokov na Západe spopularizoval cirkevný historik Béda Ctihodný tým, že ho použil vo svojich Cirkevných dejinách národa Anglov.

Myšlienka, že dátum vianočných osláv je dedičstvom predkresťanských náboženstiev pochádza od dvoch učencov z prelomu sedemnásteho a osemnásteho storočia. Paul Ernst Jablonski, nemecký protestant, chcel poukázať na to, že oslava Kristovho narodenia 25. decembra bola iba jedným z mnohých „spohančovaní“ kresťanstva, ktoré prijala Cirkev štvrtého storočia ako jednu z mnohých „odpatnutí“, ktoré premieňali čisté apoštolské kresťanstvo na katolicizmus. Don Jean Harduin, benediktínsky mních, sa snažil poukázať na to, že Katolícka cirkev prevzala pohanské sviatky na kresťanské účely bez toho, aby spohančovala evanjelium.

V Ríme stáli v období Aurelianovej vlády dva chrámy slnka, jeden (v držbe klanu, do ktorého sa cisár narodil alebo bol ním adoptovaný) slávil svoje zasvätenie 9. augusta, druhý 28. augusta. Popularita týchto mystických kultov však v priebehu druhého storočía, keď začali do Ríma prenikať východné kulty slnka, (mitraizmus) výrazne zoslabla. Rozhodne žiaden z nich nemal slávnosti, ktoré by spadali do obdobia slnovratu alebo rovnodennosti.

A pohanský sviatok, ktorý zaviedol cisár Aurelián v tomto období roku 274 n. l. nebol iba snahou použiť zimný slnovrat na politické vyhlásenie, ale takmer iste úsilím dať pohanský význam dátumu, ktorý bol už dôležitý pre rímskych kresťanov. Kresťania, naopak, mohli v neskoršom čase prispôsobiť pohanské „Narodenie neporaziteľného slnka“, aby poukazovalo na narodenie Krista, vychádzajúceho „Slnka spásy“ alebo „Slnka spravodlivosti“.

spracoval: M. P.