Môj príbeh sa začal po maturite. Štyri mesiace po maturite som sa mala vydávať. To si môj nastávajúci necelé dva mesiace pred svadbou bol už všetkým istý a začal vystrájať. Pil a bol agresívny. Tak som sa rozhodla aj na základe naliehania mojich najbližších, aby som odvolala svadbu. A tak sa aj stalo. Bolo mi ťažko, ale nakoniec som zistila, že to bol s ním len zvyk. Ten smútok ma prešiel po 2 dňoch.

Som šťastná, že ten nad nami na mňa dohliada a že sa to všetko udialo ešte pred tým osudným krokom. V novej práci (ktorú mi pomohol nájsť práve bývalý) som spoznala Ivana. Bol odo mňa starší o 9 rokov. Nebola to láska na prvý pohľad. Vyvinulo sa to postupne. Dva mesiace po zoznámení sme začali spolu chodiť a štyri mesiace po zoznámení som otehotnela. Veľmi sme sa tešili. Tak sme mali chute nakupovať výbavičku, ale ešteže sme to neurobili. 7 dní pred Vianocami sme o bábätko prišli. Dlho som sa z toho nevedela spamätať. Ale čas rany zahojí. Svadbu sme naplánovali na 16. 04. 2005 a rok, 5 mesiacov a 9 dní na to sa nám narodila naša vytúžená Júlia. Lekárka ma počas tehotenstva strašila, že je maličká, mám sa lepšie stravovať, zakázala mi všetko možné. No, keď sa narodila, tak nám vyliezli skoro očí z jamôk, že aká je "malinká". Mala 56 cm a 4020 g.

Týmto chcem nastávajúcim mamičkám s podobnými strašiakmi od lekárok povedať, že aby si z toho nič nerobili. Iba sa zbytočne budú strachovať, rýchlo počítať každý deň do narodenia bábätka a tehotenstvo si neužijú. Dnes viem, že pri druhom sa tak strašiť nenechám. A viem aj to, že väčšie šťastie ako je môj manžel Ivuško a naša dcérenka Júlia, som v živote nestretla a ani už nestretnem.

Darina K. zo Zvolena