Čo robiť

Ukážte dieťaťu, že jeho strachu rozumiete, vysvetlite mu, že báť sa je prirodzené.

Informujte svoje dieťa o tom, čo sa v krajine, alebo vo svete deje primerane jeho veku a zrelosti. Snažte sa hovoriť pokojným tónom a zároveň zdôraznite prostriedky, ktoré ako rodina môžete ponúknuť na prekonávanie konkrétnej situácie.

Deti vo veku do 3 rokov

Deti v tomto veku nedokážu pochopiť význam smrti. Chápu ju ako oddelenie, alebo opustenie ale nerozumejú, že je definitívna, a že ten, kto raz zomrel, sa už nemôže vrátiť. Deti v tomto veku nedokážu prejaviť rozrušenie v rovnakej miere ako ich starí súkmeňovci ale dokážu vycítiť rozrušenie ľudí vo svojom okolí.

Najdôležitejšia je reakcia rodiča, alebo opatrovníka. Navodenie pokojnej a bezpečnej atmosféry má na najmenších najväčší účinok. V prípade, že nemajú pocit bezpečia, prejaví sa to nespavosťou, uzatváraním sa pred dospelými, podráždenosťou, nočným pomočovaním, cmúľaním prsta, alebo nechuťou do jedla.

Deti od 3 do 6 rokov

Na začiatku tohto obdobia deti ešte stále celkom nechápu, že smrť je konečný stav. Zdá sa im, že je len dočasná a dá sa vrátiť späť. To deti začínajú chápať až koncom šiesteho roku života. Jednako sa však snažia nájsť dôvod smrti vo svojom okolí. Ich závery nemusia byť vždy správne, malé deti si totiž často predstavujú, že svojimi myšlienkami dokážu ovplyvňovať udalosti vo svojom okolí. To môže vyústiť do pocitu viny z toho, že niekto zomrel lebo sa naňho hnevali. Citlivý dospelý by to mal rozpoznať a ponúknuť dieťatu možnosť otvorene hovoriť o tom, čo prežíva. V tomto veku sa u dieťaťa môžu prejaviť sklony k opätovnému cmúľaniu prsta, alebo pomočovaniu sa.

Deti v tomto veku majú tendenciu doslova chápať vyjadrenia ako „dedko navždy zaspal“ alebo „Boh si ho vzal k sebe“ a často začnú rozmýšľať, čo sa stane ak by sami „navždy zaspali“ a začnú sa báť zaspávania. Preto je dôležité vysvetliť dieťaťu primerane jeho veku, čo sa naozaj stalo a byť pripravený toto vysvetlenie trpezlivo opakovať aj v dlhšom časovom odstupe od konkrétnej udalosti. Smrť je v našej spoločnosti mnohokrát tabuizovanou témou a dieťa veľmi rýchlo vycíti, že o „tom“ sa nerozpráva. Uistenie dieťaťa, že s vami o svojich pocitoch môže otvorene rozprávať, je tým najlepším, čo preňho v období neistoty môžete urobiť.

Hovorte preto o strachu a vyrovnávaní sa so smrťou ako o niečom, s čím sa učíte žiť aj vy, rodičia. Tým mu dáte najavo, že od neho neočakávate, že sa so svojím strachom musí vysporiadať samo. Rešpektujte, že tento proces bude pre dieťa pomalý a postupný a nesnažte sa ho za každú cenu urýchliť. Myseľ rovnako ako telo potrebuje čas, aby sa prekonal strach.

Dohliadajte na množstvo a obsah televíznych programov, ktoré vaše dieťa sleduje. V dnešnej dobe sú správy často plné detailných záberov na násilie, ktoré sú určené pre dospelých divákov, ale na deti veru nepôsobia priaznivo. Rovnako to platí o násilných počitačových hrách.

Čo by ste nemali robiť

Neočakávajte, že detský strach sa rýchlo stratí. Pocit bezpečia vytlačuje pocity strachu veľmi pomaly a vyžaduje určitý čas. Nezabúdajte však, že strach je prirodzenou súčasťou detstva.

Neuvádzajte svoje dieťa do rozpakov preto, že má strach. Tým mu len viac priťažíte. Povzbudzujte dieťa k rozhovoru o jeho pocitoch, ale nenúťte ho do nich.

Nepodmieňujte svoju lásku k dieťaťu jeho schopnosťou vyrovnať sa so svojím strachom. Hovorte o tomto probléme ako o niečom, čo máme všetci spoločné bez ohľadu na vek a životné skúsenosti. Dajte svojmu dieťaťu jasne najavo, že ste tu pre neho za každých okolností, bez ohľadu na všetky jeho nedostatky a slabosti.

autor: M. P.

---

---