K dobrému spánku im možno pridajú výsledky najnovšieho výskumu, ktoré naopak potvrdzujú, že neprerušovaný osemhodinový spánok nepatrí k prirodzeným ľudským návykom. Čoraz viac ľudí trápi, že nedokážu prespať noc na „jeden záťah“. Upokojiť ich môžu výsledky dlhoročného výskumu spánku, ktorý ukazuje, že neprerušovaný nočný odpočinok bol v priebehu dejín skôr výnimkou ako pravidlom.

Psychiater Thomas Wehr vykonal začiatkom 90-tych rokov minulého storočia dlhodobý experiment so skupinou dobrovoľníkov, ktorí žili po celý mesiac 14 hodín denne v úplnej tme. Trvalo nejaký čas, kým sa spánkový režim dobrovoľníkov ustálil vo zvláštnom spánkovom vzorci. Počas noci spali nepretržite 4 hodiny, potom sa prebudili a dve hodiny zostali bdelí, kým opäť zaspali na ďalšie 4 hodiny.

Hoci získané poznatky vedcov uspokojili, vo verejnosti nevyvrátili vžitú predstavu o osemhodinovom spánku ako ideálnom odpočinku. V roku 2001 uzrela svetlo sveta seminárna práca, ktorá zhodnotila 16 rokov skúmania spánkových návykov, čerpajúc pritom z rozmanitých historických prameňov počnúc osobnými denníkmi, zmienkami v kronikách, lekárskymi záznamami a končiac Homérovou Odysseou. Spoločne viac ako 500 dobových odkazov potvrdilo výsledok predchádzajúceho experimentu a to, že ľuďom bolo od nepamäti prirodzené spávať v dvoch oddelených fázach. Táto štúdia neskôr vyšla aj knižne pod titulom: At Day’s Close: Night in Times Past (Na sklonku dňa, spánok v dejinách).

Prvú fázu spánku, ktorá začínala dve hodiny po zotmení, vystriedala aktívna dvojhodinovka, počas ktorej si ľudia odskočili na toaletu, fajčili, niektorí dokonca navštevovali susedov. Väčšina však zostala v posteli, venovala sa čítaniu, písaniu, milovaniu alebo modlitbám. Veľké množstvo breviárov z 15. storočia obsahuje zvláštne modlitby pre chvíle nočného bdenia).

Francúzska lekárska príručka zo 16. storočia odporúča párom čas po prvom spánku ako ideálnu dobu na splodenie potomka. Na rozdiel od doby po zatmení je po prvom spánku „rozkoš radostnejšou“ aj „telo je pružnejšie.“

Postupný zánik dvoch spánkových fáz začal koncom 17. storočia. Osemhodinový spánkový režim vzišiel z vyšších spoločenských vrstiev severnej Európy a počas dvoch storočí spôsobil trvalú zmenu spánkového režimu v celej západnej časti sveta. Do roku 1920 sa koncept dvojfázového spánku zo spoločenského života celkom vytratil.

Hlavnými príčinami zmeny spánkového vzorca boli zrejme vynález pouličného osvetlenia, rozšírenie domácich svietidiel ale aj vznik prvých kaviarní s celonočnou prevádzkou. S pribúdaním vonkajšieho svetla sa zmenili aj asociácie noci. Kým do konca 17. storočia patrila noc zlým mocnostiam a pokútnym zložkám spoločnosti (zlodeji, prostitútky, pijani), doba reformácie a protireformácie naučila prívržencov oboch strán nočnej aktivite počas tajných omší, šírenia zakázaných kníh, alebo úteku pred utláčateľmi.

Ulice Paríža sa v roku 1667 ako prvé ponorili do svetla sviečok v sklenených lampách. O dva roky neskôr pouličné osvetlenie Amsterdamu zdokonalila konštrukcia účinnejšej olejovej lampy. Londýn zaviedol verejné osvetlenie až v roku 1684 a do konca storočia sa verejné osvetlenie rozšírilo do polovice európskych veľkomiest. Noc „opeknela“ a leňošenie v posteli sa začalo pokladať za plytvanie časom. Zmena vo vnímaní času viedla už koncom 18. storočia k jeho hospodárnejšiemu využívaniu. Priemyselná revolúcia „dlhého“ 19. storočia v nastúpenom trende napredovala míľovými krokmi.

A tak dodnes väčšina ľudí považuje nepretržitý osemhodinový spánok za ideálny. Veľa porúch spánku sa môže zakladať na vychýlení „vnútorných hodín“ nášho tela, ktorým je dvojfázový spánok oveľa prirodzenejší, nezanedbateľný je aj vplyv všadeprítomného umelého osvetlenia. Kumulované pôsobenie týchto činiteľov môže byť u niektorých ľudí príčinou chronickej nespavosti, pri ktorej ľudia dlho nedokážu zaspať alebo sa v noci budia.

Viac ako 30% zdravotných ťažkostí, s ktorými dnes pacienti prichádzajú k lekárovi, nejako súvisí s nespavosťou. Túto skutočnosť však ambulantná prax často prehliada. Mnohým, ktorí sa budia uprostred noci, preto môže byť naša malá exkurzia dejinami spánku uistením, že nejde o poruchu, ale len o snahu organizmu fungovať prirodzene.

spracoval: M. P.