Tak na to svoje dospievanie si ešte pamätám veľmi dobre. Vlaste ani nemôžem s istotou povedať, že už som dospelá, hoci môj vek tomu už zodpovedá. No neviem, neviem - bývam u rodičov a študujem, hádam sa s nimi rovnako ako kedysi, len už mám trochu iný pohľad na dospievanie.

Spomínam si na ten vek, keď sa veľa začalo v mojom živote meniť. A keďže všetci si dospievame akosi po svojom, jednou zo zmien sú aj priatelia. Meníme sa a často nám kamarátka zo škôlky prestáva rozumieť. Ide na inú školu, nájde si nových priateľov.

Všetky deti, ktoré sa dostanú do obdobia dospievania, sú na tom pomerne rovnako. Je jedno ako vyrastajú, akú majú podporu a výchovu zo strany rodičov, je jedno ako sa učia, nezáleží veľmi na tom aké vlastnosti majú oni, či ich rodičia.

Ak ide o výber priateľov (i keď sa vraví, že vrana k vrane sadá...), sme obmedzení na prostredie, v ktorom sa pohybujeme. Ak sa v tomto prostredí nenachádza naša „vrana“, nemáme na výber a zo svojich ideálov a požiadaviek pomaly ukrajujeme. Nakoniec si nachádzeme priateľa, partiu, niekoho, s kým trávime voľný čas.

Rodičia si myslia, že najlepšie nám bude na tanečnej, vo fotografickom krúžku, v táboroch, na hodinách kreslenia či klavíra. Nevedia však, že ak nás dotlačia do týchto činností proti našej vôli, kamarátov si tu určite nenájdeme. Nie sú tam totiž nielen vrany, ale ani len "holub", s ktorým by sme si aspoň troška rozumeli, ak nenatrafíme na toho, čo má osud podobný ako my. Na klavír síce hrať nechcel a vlastne mu to ani nejde. Aby podal aspoň priemerný výkon, musí cvičiť asi 3x dlhšie ako talentovaný spolužiak. Jednoducho je otrávený.

Dostať sa do „zlej“ partie je ľahšie ako dostať v škole päťku. V čase dospievania a nielen vtedy, mládež zvádza boj. Boj dobra a zla. Boj toho čo získal doma s tým, čo môže získať v partii.

A ani ten najstarostlivejší rodič niekedy nemá šancu zabrániť tomu, aby jeho dieťa nespadlo „až na dno“, aby sa nezačlenilo medzi „dobre vyzerajúcich“ rovesníkov, ktorí mu síce veľa do života nedajú (skôr ho oň oberajú), no je s nimi taká „pohoda“.
Všetci majú rovnaké problémy - musia umývať riad aj po mladšom bratovi, alebo s ním dokonca žiť v jednej izbe, vynášať smeti musia tiež oni, umývať dlážku a vysávať koberce. A to mizerné vreckové, pche!

Ako ľahko môže aj to najslušnejšie vychované dieťa padnúť do pazúrov nesprávnej spoločnosti už nebudem ďalej rozpisovať, ale poviem vám prečo to tak je. Dieťa nemá vyformované a zakódované „to dobré“ čo sa patrí, práve sa to učí. Učí sa to veľmi dlho a dospievanie prichádza priskoro na to, aby mohlo odolať pokušeniu tých „nedobrých“ vecí, čo tak úžasne voňajú dobrodružstvom. Chce nabrať aj takéto skúsenosti, aby si mohlo prirodzene vybrať, ktorou cestou ísť ďalej?

V mojom okolí sa to hemží mládežou, veď aj ja som medzi mládež patrila. Naozaj nezáležalo na tom, ktoré dvere bytu za sebou ten, či onen zatvoril, alebo aká výchova a pomery vládli za dverami toho, či onoho bytu.

V partii „lentakposedávajúcich“, kam som mimochodom dosť dlho patrila, boli deti z rodín chudobnejších i bohatších, rozvedených i šťastných manželstiev, jedináčikovia, i deti so súrodencami, rozmaznávaní aj terorizovaní, z násilných aj mierumilovných rodín, s prospechom v škole od 1,00 do 3,neviem koľko.

Rovnako tomu bolo aj medzi „feťákmi“. Medzi týmito deckami sa ocitla aj moja kamarátka. Nežila v harmonicky fungujúcej rodine, skôr taký bežný priemer hádok, zákazov a príkazov, despotický otec, matka sa ho bála, aj napriek tomu to bola slušná rodina. Navonok by si nikto nič nevšimol. Dcéry neboli priveľmi fyzicky trestané (i keď kde je hranica, však?). No táto moja kamarátka sa po nejakej dobe rozhodla zo
spoločnosti narkomanov odísť, neskúsila heroin, hoci bol v ponuke denne. Neskúsila ani kokain. Vrátila sa medzi nás „lentakposedávajúcich“ a „oničomkecajúcich“ na schody jednej materskej škôlky. Možno jej pomohlo to, aké mala morálne hodnoty, rodinu, zázemie, gény. Ale možno mala iba šťastie.

Poznám aj takú, čo toto šťastie nemala, chlapca, čo sa utopil vo vani (nafetovaný). Poznám toľko príbehov a osudov, každý je iný. Niektoré povzbudivé, iné nesmierne smutné. S koncami veselými i tragickými. Naozaj nezáleží na tom, z akej sme rodiny.

A čo povedať na záver? Snáď len: "rodičia, všímajte si nás, prosím. Dajte nám dostatočne dlhú reťaz, no na konci ju nezabudnite pevne držať v rukách. Nestavajte sa nám chrbtom, keď vás najviac potrebujeme, nestavajte sa nám do cesty vždy, keď chceme aspoň na chvíľu roztiahnuť krídla. Nesnažte sa nás vidieť ako malé deti. Dospievanie je ťažké, čo si to nepamätáte?"

Je to ťažké, ja viem a málokto sa môže pochváliť, že je naozaj dobrý rodič, čo nerobí chyby, že jeho výchova je perfektná. Dá sa to vôbec? Nerobiť chyby? Asi nie.

Ak sa náhle zmení správanie, prospech v škole, alebo čokoľvek na vašom „výrastkovi“, nepanikárte, možno je len zaľúbený. Ale buďte obozretní. A také malé občasné lašovanie vo vreckách vetrovky či v batohu... /nedajte sa načapať/.

autor: Ywana Bukvova

---

---