Detské očká sú ako lesná studnička. Osviežia, potešia, poláskajú. Sú tak úprimné, že odkryjú každý jeden ľudský pocit. Deti sa nehanbia za to aké sú. To len my dospelí zväčša chceme ukryť to, čomu svet nerozumie. Ak sme smutní, snažíme sa, aby nás nik nevidel, ak sme veselí, rozmýšľame, aby sme svoju radosť neprejavili príliš. Ak je smutné malé dieťa, smutné sú i jeho oči. Ak sú očká veselé, vidieť to i na dieťati. A ak majú trápenie, oči to prezradia. Stačí sa do nich pozorne zadívať.

Čo hovoria detské očká?

Detské očká hovoria to, čo deti prežívajú. To len my dospelí si myslíme, že deti nemajú svoje trápenia. Deti však majú trápenia rovnako ako dospelí. A boli by sme prekvapení, do akej miery ich prežívajú. Medzi deťmi a dospelými je jeden veľký rozdiel. Deti sa na svet pozerajú srdcom. A preto i viac cítia. Viac plačú, viac smútia. Pripisujú veciam väčší dôraz. Teda ak im ochorie macko, sú smutné, lebo cítia spolu s ním. Ak si vtáčik poraní krídlo, chcú mu ho obviazať a ak vidia starenku, ktorej nik nepomôže, pýtajú sa prečo. Deti sú plné bezprostredných emócií. Nedívajú sa na svet cez poučky a paragrafy, ale cez svoje pocity. A to nám dospelým často chýba.

Deti sa nehanbia za svoje pocity

I naše oči boli kedysi tak veľavravné. Boli smutné i veselé, vedeli sa tešiť a rozšantiť celý svet. Avšak detské očká vyrástli na oči dospelé. A tak posmutneli. Vytratila sa iskra bezstarostnosti, pohasol oheň radosti. Ostali obavy a strach o budúcnosť. Oči dospelých prestali veriť. Spoznali hodnotu bolesti a začali ukrývať to, čo naozaj cítia. A preto sa tak často stáva, že ak sa pozriete do očí dospelého človeka, pohľadom uhýba.

autor: Bibiána Želisková