Najčastejšie vraj zívame z únavy, dlhej chvíle, či v dôsledku plytkého dýchania. Zívnutím si telo kompenzuje deficit kyslíka v krvi a zároveň vylučuje nahromadený oxid uhličitý z krvi.

Zívanie by tak teoreticky patrilo k nepodmieneným reflexom, (nevieme ho celkom ovládnuť), reguluje množstvo kyslíka a kysličníka uhličitého v krvnom obehu. Znie to sľubne, ale praktické štúdie ukázali, že vdychovanie veľkého množstva kyslíka frekvenciu zívania nijako neznižuje, rovnako ako ju nezvyšuje zvýšená hladina oxidu uhličitého.

Ďalšia teória považuje zívanie za prostriedok rozťahovania pľúcneho tkaniva, kĺbov a svalov a zvýšenia tepovej frekvencie, čo vedie k celkovému občerstveniu organizmu. Pre iných je zívanie ochranným reflexom, ktorý rozptyľuje zvlhčujúcu látku pľúcneho tkaniva známu ako tenzid.

Nech už je príčina zívania akákoľvek, môžeme s istotou povedať, že je nákazlivé. Skúste zazívať v početnej skupine ľudí a zistíte, že razom zazíva aj 40-60% ľudí vo Vašom okolí. Už len myšlienka na zívanie dokáže doširoka otvoriť ústa. Pozoruhodnú výnimku z tohto pravidla podľa odborníkov tvoria malé detí a to až do piateho roku života. Schválne, koľkokrát ste si zívli počas čítania tohto článku?

spracoval: M. P.