Odrazu som sa v myšlienkach rýchlosťou svetla premiestnila do svojho detstva, kedy som tú vetu počúvala až do svojej dospelosti. Môj brat sa narodil, keď ja som mala štyri roky. Až nedávno som si uvedomila, že obdobie pred narodením brata si vôbec nepamätám, zato si presne v spomienkach dokážem vybaviť detskú perinku, ktorú mama položila na posteľ, keď priniesla z pôrodnice spiace bábätko, ako som sa ním nadchýnala, ani som od vzrušenia nedýchala a ako som mu, keď sa s plačom zobudil, povedala - tak už si hore, ty škrečku malý, ako som ho kočíkovala po dvore a ako som ho aj s kočiarom „vyvalila“ na zem. Spomienok je požehnane, ale v srdci, v mysli, v celom mozgu mi rezonuje vždy len tá jedna jediná veta: “správaj sa normálne, veď si staršia, rozumnejšia, musíš mu ísť príkladom, musíš ustupovať, veď on je ešte malý (neskôr sa to zmenilo na "mladší"), on tomu ešte nerozumie, si zodpovednejšia, postaraj sa o neho, zober ho so sebou, atď.

Mala som rada svojho brata, ale v období puberty mi začal "vadiť". Hlavne vtedy, keď som mala dôverné dievčenské rozhovory s mojimi kamarátkami a on bol pri nás a načúval, neskôr to reprodukoval rodičom. Keď som ho vyháňala, aby vypadol (bežný slovník adolescenta), tak to išiel žalovať, nato hneď nabehla mama, že prečo vyháňam svojho brata, tak som radšej ustúpila.

Alebo keď sa v dome niečo pokazilo, ako napríklad dvere na chladničke. Nič sa nevyšetrovalo, spravila som to ja, lebo som staršia a môj mladší brat by to nemohol urobiť, lebo je ešte malý. Vtedy som dostala takú bitku, že si na ňu spomínam dodnes, ako ma bolel zadok aj ústa. Vždy som sa vtedy ukryla niekam vonku, aby ma nikto nevidel, a plakala som od nespravodlivosti, lebo len ja som vedela, že som to neurobila.

Nespomínam si, žeby on niekedy dostával také bitky, aké som dostávala ja od svojho otca. Buď ma zmlátil metlou alebo varechou na miešanie oškvarkovej masti. Tie bitky tak štípali a boleli a ja som tak plakala, že keby tak plakala moja dcéra, ak by ju môj muž niekedy v živote udrel (no nikdy ju našťastie neudrel), tak by som ja umlátila od zlosti jeho, lebo by som sa nedokázala pozerať na to, ako mi niekto mláti moje dieťa. No moja mama nie, tá sa prizerala, alebo utiekla vonku. Už jej to nezazlievam, nie je to zlá žena, dosť mi s deťmi pomáha, lebo spolu bývame v jednom dome, milujem ju a deti ju milujú tiež, ale vtedy som sa cez to nemohla preniesť.

Celý život počúvať tú príšernú vetu a dostávať bitky za niečo, čo som neurobila, ma prinútilo odísť v štrnástich na internát. Zo začiatku to bolo ťažké, hlavne prvý polrok, kedy som celé dni len revala, ale od druhého ročníka ma už nič neťahalo domov. Vlastne si ani na nič z domu celé to obdobie nepamätám, prevládajú internátne spomienky až do obdobia, kedy som úspešne zmaturovala a musela som sa opäť vrátiť domov. Nechcela som, ale nemala som na výber, kam by som inam išla.?

Našťastie, vtedy už na internát nastúpil môj brat, takže sme neboli spolu. Vydala som sa, mám dve deti a žijeme u mojich rodičov. Zmenili sa, veď už nie som malé ustráchané dievčatko, poviem si svoje, niekedy aj dosť brutálne, lebo z detstva mi ostalo, že kto nekričí, nepočuť ho.

No po nejakom čase som tú strašnú vetu o zodpovednosti začala počúvať znova, no nebola adresovaná mne. Najprv bola adresovaná mojej dcére, keď sa bratovi narodila dcéra, tak tá moja mala už 5 rokov. Keď k nám chodili na návštevy, tak nepočúvala nič iné len: „Toto jej nemôžeš ukazovať, lebo si staršia, múdrejšia, ukazuj jej rozumné veci, veď jej ustúp, ona je menšia, ty si rozumnejšia, daj jej to, veď plače a chce to, tak by si mala mať viacej rozumu ako ona, ty si tiež ako malá, začni sa správať normálne, atď". No paradoxne, ja som jej to nehovorila, vždy to bol buď môj otec alebo moja mama. Vtedy som si ešte myslela, že to asi tak má byť, bola som mladšia, tesne po škole, tak vo mne ešte prevládali spomienky. No keď sa mi po dvanástich rokoch od narodenia mojej dcéry narodil syn a môjmu bratovi sa po dvoch rokoch od narodenia môjho syna narodil tiež syn, odrazu mi to už nepripadá normálne! Odrazu mi to pripadá diskriminačné a potláčajúce osobnosť dieťaťa, veď môj syn sa predsa nemôže v troch rokoch správať normálne ako dospelý muž! Vzbúrila som sa a búrim sa pri každej takej vete, pozerajú na mňa ako na blázna, no ja už nedovolím, aby moje deti prežívali to, čo som prežívala v ich veku ja, aby z nich vyrástli ustráchané, nepriebojné a neustále ustupujúce osobnosti, ako je ich matka!

Človek si svoje detstvo ťahá so sebou celý život ako bremeno. Vďaka výchove, akej sa mi v detstve dostalo, je zo mňa bojazlivá, poslušná ženuška, usmievavá, nekonfliktná, príjemná a empatická kolegyňa, súhlasne prikyvujúca, zodpovedná a poslúchajúca podriadená, atď.

Vďaka svojmu detstvu nemám žiadne sebavedomie, nedokážem vystupovať na verejnosti, nedokážem sa slovne brániť, fyzicky už vôbec nie, nedokážem pohotovo argumentovať, nedokážem presadzovať svoje záujmy, nedokážem sa v práci "predať", nedokážem sa biť za svoje práva, nedokážem nič, čo dokáže napr. môj brat, ktorý má všetky vlastnosti, ktoré by som chcela mať ja.

Preto chcem vyzvať všetkých rodičov, nech tú príšernú vetu, ktorú som uviedla na začiatku svojho príbehu, nepoužívajú! Nech radšej navštívia detského psychológa alebo psychiatra, inak svojmu dieťaťu vnútorne ublížia na celý život. Lebo od detstva závisí ich úspešná dospelosť a je len na rodičovi, akú ju svojmu dieťaťu pripravia...

autor: bebemama