„Prečo mi na nič nemáme??? Nemáme na dovolenku, nemáme na drahé auto, nemáme na.....". Tých „nemáme“ je zrazu plné vrece. A každým jedným „nemáme“ stúpa i rozhorčenie. Ako to bolo v rozprávke o troch grošoch? “Jeden vraciam, z jedného žijem a jeden dávam ako preddavok“. Groše čoskoro vymeníme za eurá. No nech by bola aktuálna akákoľvek mena, mám pocit, že spokojnosti by nikdy nebolo dosť. Nie nadarmo sa hovorí: „čím viac máš, tým viac chceš“.

Deti vidia potreby

Deti vidia to, čo potrebujú. Teda to, čo by chceli mať. Ťažko im vysvetliť, že nájom a poplatky sa musia včas vyplatiť. A k tomu výdavky tipu: „čo budeme jesť“ a „potrebuješ nové topánky“. Oni majú potreby, ktoré musia hlasno presadzovať, pretože hrozí riziko, že ak by ich nepovedali, "asi" by sme si ich nevšimli. Deti však potrebujú poznávať hodnotu peňazí už teraz. Nie potom, keď budú mať dvadsať, či dvadsaťpäť. POTOM bude neskoro vravieť, že k tomu, aby si čosi mal, musíš priložiť i vlastnú ruku.

Ak chceš zmrzlinu, stačí si vypýtať

I vzťah k hmotnému učí deti rozvíjať pozornosť a úctu k rodičom. Je smutné, ak si dieťa čosi LEN nárokuje bez toho, aby prejavilo vďačnosť a zdvorilosť. Veď aj tých pár korún vreckového nespadlo z neba „zadarmo“. Hranica musí byť jasná. Ak si mal dnes dve zmrzliny, k tomu kofolu a rád by si zabehol do kina, mysli na to, že i zajtra je deň.

Pociťujú krivdu oprávnene?

Ak trpia deti nedostatkom, pociťujú krivdu. Krivdu, že kamarát má a môže si kúpiť čo len chce a ja nemôžem, to je nespravodlivé!!! Vtedy asi skutočne nie je na škodu vytiahnúť z police Rozprávku o troch grošoch, v ktorej chudobný človek z jedného groša žil, druhý požičiaval a tretí vracal.

autor: Bibiána Želisková