Najlepším spôsobom ako tomu predísť je rešpektovať povahu a záujmy svojich detí a ľúbiť ich aj napriek všetkým charakterovým kazom, bez uprednostňovania jedného pred druhým. To medzi súrodencami môže vyvolať vzájomnú rivalitu, ktorej sa nemusia zbaviť po celý život. K rodičovským prehmatom, ktoré sú naplnením známeho slovenského porekadla o tom ako „tisíc krát nič zabilo osla“ patrí najčastejšie:

Dobromyseľné ale často úzkostlivé (obyčajne materské) „ochranné krídlo“ rodiča je pre mnohé deti často dôvodom k osobnej vzbure a pocitu krivdy. Rodičia, ktorí neprejavia dieťaťu v primeranom veku dostatok dôvery a nevedia oceniť jeho samostatné myslenie, si sami podkopávajú vlastnú autoritu. Klamú sami seba ak si myslia, že tým posilnia svoj vzťah s dieťaťom. Výchova si vyžaduje pevnú, ale citlivú a zároveň veľkorysú ruku. Deti sa musia naučiť samostatne konať a niesť za svoje konanie zodpovednosť. Úlohou rodiča je ich vhodne usmerňovať, ale nie manipulovať.

Uprednostňovanie jedného dieťaťa pred druhým je ďalšou príčinou detskej zatrpknutosti. Niekedy rodičia bezohľadne porovnávajú deti medzi sebou. Zväčša kvôli tomu, aby mu poskytli vzor. Deti však tento trik šikovne obrátia proti svojim rodičom tým, že si z „autorskej dvojice“ vyberú svojho obľúbenca.

Deti nepoteší ani keď rodičia príliš „tlačia na pílu“ v školských povinnostiach alebo mimočasových aktivitách s cieľom vykresať zo svojho potomka svoje lepšie a úspešnejšie „ja“. Sotva mladý človek dosiahne jeden cieľ, už pre neho majú prichystaný iný, ešte vyšší a náročnejší. Dieťa má potom pocit, že pre svojich rodičov nikdy nie je dosť dobré. Otcovia často túžia po úspešnom športovcovi, matky zase po úspešnej mladej podnikateľke, či kráľovnej krásy. V extrémnych prípadoch môže takéto nešetrné implantovanie vlastných nenaplnených ambícií do potomkov viesť k psychickej destabilizácii, až pokusom o samovraždu.

Deti veľmi dráždi aj rodičovské znechucovanie a zhadzovanie. Dieťa, ktoré len zriedka pochválime, alebo povzbudíme v tom čo robí alebo si myslí, začne o sebe pochybovať až nakoniec získa dojem, že „nič nevie“ a prestane sa o čokoľvek usilovať. Preto by rodičia v každom svojom dieťati mali nájsť nejaké nadanie a všemožne ho podporovať. Pochvala a povzbudenie je pre detskú psychiku rovnako dôležitá ako správna výživa pre fyzický rast.

Rodičovská nechuť vzdať sa vlastného pohodlia v prospech svojich deti nezriedka býva dôvodom pre vzájomné odcudzenie. Ak deti majú každý deň „na tanieri“ to, čo všetko je pre ne potrebné urobiť, že sú „brzdou“ v profesionálnom či osobnom živote svojich rodičov, ťažko sa vyhnú zatrpknutiu. A keďže detská povaha je často zrkadlovým obrazom tej rodičovskej, veľmi ľahko sa môže stať, že keď rodičia zostarnú a budú potrebovať pomoc, dočkajú sa nemilého prekvapenia.

Nechať deti dospieť prirodzeným tempom je dôležitou rodičovskou zručnosťou, ktorej sa mnohým nedostáva. Okrikovanie za „detinské správanie“ nie je vždy na mieste. Zdravé ventilovanie pocitov je dôležitou súčasťou emočného zdravia. Jeho neprirodzené potláčanie môže dieťa naopak viesť ku zvýšenej miere detinskosti.

spracoval: M. P.