Historickou postavou, pri ktorej končia všetky vianočné legendy je biskup Mikuláš, ktorý v 3. stororočí n. l. pôsobil v tureckom meste Myra a bol známy svojou štedrosťou k chudobným, najmä k deťom. Tento svätec bol však aj mimoriadne plachým človekom a tak svoje dary nechával v okne alebo za komínom, takže raz pristáli v pančuchách troch chudobných dievčat, ktorým hrozilo, že sa nevydajú. Mikulášska tradícia sa na Britských ostrovoch objavila až po vpáde Normanov a rýchlo splynula s pohanským príbehom o "Otcovi Vianoc".

Prvá zmienka o tejto postave pochádza ešte z čias osláv zimného slnovratu, kedy vystupoval ako pohanská postava v dlhom zelenom plášti s kapucňou a brečtanovým, cezmínovým alebo imelovým vencom na hlave, ktorá symbolizovala príchod jari.

Keď sa v 6. storočí Británia ocitla pod nadvládou Sasov, "Otec Vianoc" absorboval niektoré vlastnosti svojho saského náprotivku Otca času a Kráľa zimy, ktorý navštevoval domácnosti, kde ho ponúkli malým občerstvením, ktoré dnes nechávajú deti aj pre Santu. Za túto pozornosť sa im odmenil miernou zimou a odvtedy je Dedo Mráz známi ako darca dobrých darov.

Toto puto sa ešte viac utužilo počas vpádu Vikingov na anglické územie, ktorí so sebou priniesli Jultid - čas medzi 20. a 31. decembrom, kedy severský boh Odin ako chudobný starec s bielou bradou v modrom plášti s kapucňou navštívi zem v sedle svojho osminohého koňa Sleipnira, aby dobrých odmenil a zlých potrestal.

Dotváranie postavy Deda Mráza sa končí s príchodom Normanov a príbehu svätého Mikuláša. Prvá písomná zmienka o ňom sa uchovala v kolede z 15. storočia a v rovnakom čase sa Dedo Mráz stáva symbolom dobromyseľného ducha Vianoc. Počas vlády Tudorovcov je sprostredkovateľom zábavy v zámožných domácnostiach.

Uctievanie pohanskej postavy sa neskôr stretáva s odporom anglických puritánov na čele s Oliverom Cromwellom a v roku 1644 dochádza v celej Británii k oficiálnemu zákazu vianočných osláv. S nimi odchádza aj Dedo Mráz, aby sa len z času na čas objavil v divadelných hrách počas Vianoc a v „ilegálnej“ tlači.

Na verejnosti sa znova objavuje vo viktoriánskom období so všetkými vlastnosťami svojich predchodcov - oblečený v červenej, modrej, zelenej alebo hnedej kožušine s kapucňou. Je duchom vianočnej prítomnosti ako ho poznáme z „Vianočnej koledy“ od Charlesa Dickensa.

Od polovice 20. storočia sa podoba Deda Mráza opäť mení a to vďaka Američanovi Clementovi C. Mooreovi, ktorý v roku 1822 napisal báseň Noc pred Vianocami. Tá bola inšpiráciou pre ilustrátora Thomasa Nasha, ktorého predstava Deda Mráza je vďaka firme Coca Cola známa po celom svete.

autor: M. P.