Tento „materiál“, ak to tak môžeme nazvať, ešte nestačí na to, aby vznikol dobrý „koláč“. Dnes už vieme, do akej miery závisí neskorší výkon od okolia, situácie, od iných ľudí a podnetov. Preto je úlohou rodičov nadanie všemožne podporovať. Predbežný úspech spočíva v tom, že dieťa sa bude všestranne „rozvíjať“. Niektoré deti potrebujú veľa podnetov, iné skôr kľud. Ako teda pristupovať vo výchove k deťom, ktoré májú určité nadanie?

Nadpriemerne nadané dieťa

Nadané deti sú menej úzkostné, majú svojský zmysel pre humor a nezriedka sa u nich prejavuje záujem o témy mimo bežný detský pohľad (politika, vesmír....). Dominantný je u nich zmysel pre systematickosť (zbieranie a triedenie údajov z oblasti, ktorá ich zaujíma) a silné estetické i morálne cítenie (zmysel pre spravodlivosť). Pociťujú zvýšenú potrebu komunikácie s dospelými a nezávislosť v myslení, schopnosť bojovať za svoj názor, hoci aj proti mienke väčšiny. Trpia však precitlivelosťou na vlastný sebaobraz, bádať u nich sociálnu uzavretosť a perfekcionalizmus k sebe i okoliu. Sú vytrvalí, cieľavedomí, ochotní podstúpiť námahu, majú radšej problémové učenie než memorovanie. Obľubujú tvorivé hry so slovíčkami a originálne riešenia. Je im blízke „denné“ snenie a prudko reagujú na pocity neúspechu. Neskôr uprednostňujú partnerské vzťahy oproti vzťahu nadriadení – podriadení.

Dieťa a rodič

Výchova nadaných detí nie je jednoduchá. I keď by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že nadané dieťa vzhľadom na svoje predispozície rodičom výchovu uľahčuje, nie je tomu tak. Každé dieťa potrebuje individuálny prístup a o nadaných deťoch to platí dvojnásobne.

Nadané dieťa potrebuje množstvo podnetov, literatúru, najmä encyklopedickú, internet, prístup k zaujímavým podujatiam (múzeá, výstavy, prehliadky), hry podľa momentálneho záujmu, no najmä diskutovanie o mnohých otázkach a problémoch, ktoré ho trápia.

Najschodnejšou cestou je partnerský prístup, ktorý v sebe zahŕňa vysvetľovanie pravidiel a požiadaviek, ich zdôvodňovanie, diskusiu o možných príčinách nevhodného správania a akceptáciu odlišnosti. Najdôležitejšie je brať dieťa také aké je, chápať jeho myšlienkové pochody, jeho odlišné názory, aktivity a záujmy. Najčastejšiou chybou, ktorú rodičia pri týchto deťoch robia, je tvrdé nárokovanie autoritatívnosti,
rozkazovanie bez zdôvodňovania, presadzovanie vlastných požiadaviek z hľadiska sily,
zakazovanie, obmedzovanie činnosti, záujmov, niekedy až zdanlivo obsedantného zanietenia pre niektorú oblasť (ak to celému okoliu lezie už na nervy).

Kameňom úrazu často býva rodičovský perfekcionizmus. Snaha rodiča, aby bolo dieťa vo všetkom perfektné (veď schopnosti na to má!), nepripúšťať chyby a zlyhania, to všetko môže viesť k vzbure a následnému uzatvoreniu sa do seba zo strany dieťaťa.

Pozor! Učenie v predstihu v snahe uspokojiť zvedavosť dieťaťa je na mieste, nie je však správne učiť dieťa učivo dopredu za každú cenu. Dieťa viac ocení, ak s ním objavujete veci, ktoré sa v škole nemá možnosť dozvedieť.

spracovala: Bibiána Želisková